Posolstvo Svätého Otca Benedikta XVI. na Pôstne obdobie 2010

„Evanjelista Marek uvádza tieto Ježišove slová, vyrieknuté počas debaty o tom, čo je čisté a čo nečisté: „Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, ale čo vychádza z človeka, to poškvrňuje človeka. Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky“ (Mk 7, 14 – 15. 20 – 21). Na pozadí otázky týkajúcej sa bezprostredného problému jedla môžeme v reakcii farizejov objaviť trvalé ľudské pokušenie: prisudzovať pôvod zla vonkajšej príčine. Pri bližšom pohľade na mnohé z moderných ideológií zistíme, že vychádzajú z tohto predpokladu: keďže nespravodlivosť pochádza „zvonka“ na to, aby zavládla spravodlivosť, stačí odstrániť vonkajšie príčiny, ktoré bránia jej uskutočneniu. Tento spôsob zmýšľania – ako nás upozorňuje Ježiš – je naivný a krátkozraký. Nespravodlivosť, ako ovocie zla, nemá výlučne vonkajšie korene. Jej pôvod je v srdci človeka, kde sa nachádzajú zárodky jeho tajomnej spoluviny na zle. S trpkosťou to uznáva aj žalmista: „Naozaj som sa v neprávosti narodil a hriešneho ma počala moja mať“ (Ž 51, 7). Áno, človek je slabý v dôsledku hlbokého sklonu, ktorý umŕtvuje jeho schopnosť utvárať spoločenstvo s druhými. Hoci je od prirodzenosti otvorený slobodne sa deliť s druhými, vnútri si uvedomuje zvláštnu príťažlivú silu, ktorá ho zvádza, aby sa uzavrel do seba a staval sa nad druhých a proti druhým. Ide o egoizmus v dôsledku prvotného hriechu. Adam a Eva – zvedení satanovým klamstvom – sa napriek Božiemu zákazu zmocnili tajomného ovocia. Dôveru v Lásku tak nahradili podozrievavosťou a súperením, postoj prijímania a dôveryplnej starostlivosti od Iného zasa úzkostlivou snahou brať a konať sebestačne (porov. Gn 3, 1 – 6), v dôsledku čoho pocítili nepokoj a neistotu. Ako sa môže človek spod tohto egoistického sklonu vymaniť a otvoriť sa láske?“