Použité zdroje:		www. mesto.sk
	www.zamky.sk	Trenčiansky hrad - vydavateľstvo  Osveta

Trenčiansky hrad

 DEJINY :

Jeho dejiny siahajú do 10. až 11. storočia. Bol súčasťou línie pohraničných opevnení uhorského štátu.  Strážil dôležité brody na rieke Váh a karpatské priesmyky, cez ktoré prechádzali obchodné cesty, spájajúce oblasť severného Uhorska a stredoslovenských banských miest s Čechami, Moravou, Sliezskom a Poľskom.

Bol už od svojho zrodu dôležitou pohraničnou pevnosťou a župným sídlom. Pod svojimi hradbami videl nepriateľské vojská českých a poľských kráľov, tatárske hordy, Bočkajových a Bethlenových hajdúchov, cisárskych landsknechtov, janičiarov a bašibozukov tureckého sultána, Tatárov krymského chána, kompánie saského vojvodu, kurucov i labancov. Nikdy však nebol dobytý priamym útokom. Vlastnili ho významné kráľovské a šľachtické rody a využívali na diplomatické rokovania.

MATÚŠOVA VEŽA  a ROTUNDA

Prvou zaznamenanou stavbou na brale bola kamenná obytná veža a rotunda z 11. storočia, ktorá je  vlastne najstaršou kamennou stavbou hradu pravdepodobne ešte z veľkomoravského obdobia. Patrí k typu predrománskych a románskych kostolov vyskytujúcich sa na našom území najčastejšie v oblastiach, ktoré boli súčasťou Veľkomoravskej ríše. Pôdorys stavby je kruhový, preto sa volá rotunda.Z pôvodne kniežacieho kostola sa stala farským kostolom.Okolo rotundy bolo pohrebisko významných obyvavteľov hradu. pochovávali ich natiahnutých so šperkami, mincami a z odevov sa zachovali zlaté nite.

Niekedy v priebehu 14. storočia bol postavený palác, napojený na rotundu a vstup na emporu bol pravdepodobne priamo z paláca. Rotunda zanikla až začiatkom 15. storočia, bola rozobraná a použitá ako stavebný materiál pri výstavbe nového paláca a pravdepodobne aj novej kaplnky. Rotunda sa odkryla pri rekonštrukčných prácach druhej časti Barborinho paláca.

 Najstarším palácom bol  Matúšov palác zo začiatku 14. storočia, z ktorého sa však zachovala iba jedna stena, ktorá dnes tvorí súčasť Barborinho paláca. Bol sídlom Matúša Čáka Trenčianskeho (okolo 1260 – 1321).

Veža stojí dodnes na najvyššom mieste hradu a je najstaršou svetskou stavbou hradu –Z vonkajšej strany bola obmurovaná a nadstavená, z vnútornej strany zväčša prekrytá murivom mladších klenieb. Do poschodia tejto pôvodne kamennej veže so štyrmi miestnosťami nad sebou sa vstupovalo z chránenej severnej strany po drevených schodoch. Prvé podlažie bolo asi skladom, o druhom – vstupnom podlaží niet bližších dokladov, tretie podlažie slúžilo ako obytný priestor a zároveň chránilo štvrté podlažie, kde bol aj výstup na drevenú pavlač, lemujúcu vežu zo všetkých strán.

Kráľ Belo IV. po pustošivých nájazdoch Tatárov, ktorým sa hrad ubránil, organizoval novú obranu a veľkú nádej vkladal do prestavby hradov. V tomto období veľkej stavebnej činnosti na hradoch spevnili a nadstavili hlavnú vežu Trenčianského hradu. V nadstavbe vybudovali nepriechodnú obytnú miestnosť s tromi združenými oknami a krbom, nad ňou podobnú, ale jednoduchšiu, a najvyššie drevené poschodie rozšírili na konzolách uložených vejárovite do muriva. Celé toto dielo vzniklo niekedy pred rokom 1270.

Hrad slúžil na ochranu kráľovstva a západného pohraničia. V r.1302 sa dostal do majetku palatína Matúša Čáka, veľmoža zo starého rodu kmeňových náčelníkov z Čakváru v Zadunajsku, ktorý ho zdedil po svojom otcovi Petrovi Čákovi, trenčianskom županovi. Najväčší rozkvet prežíval hrad za Matúša Čáka, ktorý povýšil Trenčín na svoj sídelný hrad, zriadil si v ňom kniežací dvor a odtiaľ ovládal pomocou svojej družiny takmer po dve desaťročia veľkú časť územia dnešného Slovenska a severného Maďarska. Ním ovládané územie sa nazývalo Matúšovou zemou.

Bol významný oligarcha, ktorý ovládal veľké územia a stal sa legendárnym "pánom Váhu a Tatier". Jeho stavebnú činnosť môžeme sledovať predovšetkým pri rozšírení a úprave blokovej obytnej veže z 11. storočia, ku ktorej pristaval aj obytný palác v mohutnom opevnení. Veža, dodnes nazývaná Matúšova veža, je určujúcim prvkom a dominantou širokej siluety. Po Matúšovej smrti r. 1321 sa stal hrad až do konca 15. storočia kráľovským majetkom Ľudovíta Veľkého, ktorý ho dal prestavať. Medzi Matúšovou vežou a parkanovým múrom dal vybudovať palác a nové opevnenie, ktoré obiehalo temeno hradného kopca. V predhradí bola postavená hradná kaplnka.

 Keď sa hradu zmocnil kráľ Karol Róbert z Anjou, riešili sa na hrade medzinárodné politické otázky. Horný hrad rozšíril jeho syn -  kráľ Ľudovít z Anjou /Ľudovít Veľký/ o nový palác a opevnenie- nazývaný Ľudovítov palác.  V 15. storočí po smrti prvej manželky Žigmunda Luxemburského Márie, dcéry Ľudovíta Veľkého, ktorá zomrela veľmi mladá, sa osudy Trenčianskeho hradu spájajú s osudmi kráľovnej Barbory Celjskej, druhej Žigmundovej manželky. Ten dal pre ňu postaviť palác, ktorý nesie jej meno – Barborin palác.  Teda -Žigmund Luxemburský daroval hrad svojej manželke Barbore, pre ktorú dal v prvej tretine 15. storočia vybudovať nový palác a kaplnku pri Matúšovej veži. Všetky tieto budovy boli čiastočne obnovené a dnes sa využívajú na muzeálne účely.

 Pätnáste storočie bolo storočím ďalšieho zosilňovania opevnenia, vyvolaného husitskými výpravami, ktoré v tom čase smerovali na Slovensko.           

     Viac ako jedno desaťročie ho používal počas vojny medzi Habsburgovcami a poľskými Jagelovcami jej vojvodca Jan Jiskra z Brandýsa. Roku 1441 patril Trenčín s ďalšími považskými hradmi Vladislavovi Jagelovskému, roku 1454 gubernátorovi Jánovi Huňadymu a potom jeho synovi Matejovi Korvínovi. Koncom 15. storočia /1476/získal hrad spolu s mestom Štefan Zápoľský , za preukázané služby uhorskému kráľovi Matejovi Korvínovi .  V r. 1528 hrad poškodil požiar a tak začal s rozsiahlymi prestavbami.

 Vznikol Hrad Zápoľských v neskorogotickom slohu s prvkami rannej renesancie, ktorý dal postaviť  Štefan Zápoľský a jeho žena Hedviga, kňažná Tešínska. Ich syn, neskorší uhorský kráľ Ján Zápoľský o hrad prišiel i  napriek Zápoľského opevňovacím prácam hrad v roku 1527 dobyl habsburský vojvodca Johan Katzianer (generál kráľa Ferdinanda I.). Po ostreľovaní delami, ktoré spôsobilo výbuch hradnej prachárne a po tom, čo bolo zrejmé, že Zápoľský hradu pomôcť nemôže, posádka dňa 15. júna hrad vzdala za osobnú bezpečnosť a čestný odchod s poctami. Zápoľskovci sa rozhodli vyriešiť i problém jediného zraniteľného miesta hradu, tiahleho sedla Breziny naväzujúceho na hradnú skalu z južnej strany. Všetky útoky na hradné opevnenia boli a mohli byť vedené iba odtiaľto. Nové Južné opevnenie preťalo sedlo dvoma suchými priekopami a troma hradobnými pásmi so strieľňami a smolnými nosmi. Vtedy už zastarávajúci gotický systém posilnili dve delostrelecké bašty nového renesančného rondelového typu, Jeremiášova bašta a Mlynská veža, umiestnené v stredovej osi obrany. Z architektonického hľadiska ide o unikátny fortifikačný systém, v strednej Európe ojedinelý. Nemenej unikátnou stavbou z tejto doby je i budova kasární pre hradnú posádku, vedľa druhej hradnej brány.           

          Doba  vlády Štefana Zápoľského zrodila i jednu z najstarších a najkrajších slovenských povestí o Studni lásky.

Od 15. storočia sa pôvodne kráľovský hrad postupne dostával do rúk šľachtických vlastníkov, či už záložným právom alebo kúpou. Medzi najvýznamnejších patrili Thurzovci, Forgáčovci, tirolský gróf Pirrhus z Arcu, kráľovský taverník  Juraj Zrínsky, Ladislav Popel mladší z Lobkovíc, vlastnícky podiel tu mali napríklad Rákociovci a viacerí ďalší.

Uhorský palatín Alexius Thurzo dal v polovici 15. storočia postaviť v severnom rohu dolného nádvoria renesančnú Delovú baštu, ktorá svojimi delami chránila Hornú „Vodnú“ mestskú bránu s mostom. Dnes slúži ako výstavná sieň Trenčianskeho múzea.

 Obnova a rozšírenie rozsiahleho opevnenia, ktoré kladie Trenčiansky hrad popri Spišskom hrade a Devínskom hrade medzi najrozsiahlejšie európske hrady, sa uskutočňovali v rokoch 1540-60., keď bol hrad znovu v kráľovských rukách. V tom čase vybudovali delostreleckú hviezdicovú obranu podľa projektov talianskych architektov a zmodernizovali budovy podľa dobových vzorov.

 Roku 1548 odovzdala Margita Séčiová, dcéra Alexia Turzu, hrad a panstvo Ferdinandovi I. Panovník tu načas umiestnil vojenskú posádku s rakúskymi žoldniermi a kapitánom Krištofom Gortschacherom, majiteľom hradov Heftlein a Harras.

Od roku 1548 súčasne prebiehali opravy hradu, poškodeného Katzianerovými vojskami. Gróf Imrich Forgáč pozval na hrad talianskych a nemeckých kamenárskych majstrov a murárov, aby ho opravili a zveľadili. Práce prebiehali v rokoch 1583 – 92 a ich výsledkom bola napríklad stavba barbakanu Prvej brány  s dvoma valcovitými baštami, či vizuálne zjednotenie hradných palácov renesančnými oblúčkovými atikami.

Roku l600 sa majiteľmi hradu stali Illesháziovci, ktorí ho vlastnili až do konca feudalizmu. Vystavali sobášny palác, hospodárske budovy, hviezdicové zemné valy a ďalšie opevnenia V roku 1594 získal záložné právo na Trenčiansky hrad Štefan Illesházy a v roku 1600 ho zakúpil. Položil tak základ moci a slávy jedného z najmocnejších magnátskych rodov Uhorska, dedičných županov Trenčianskej a Liptovskej  stolice. I keď  Illesházyovci už nepostavili na hrade žiadne významnejšie objekty, dokončili rekonštrukciu, ktorú zahájil Forgáč. V 17. a 18. storočí projektované úpravy v duchu barokovej opevňovacej sústavy neboli už z väčšej časti realizované.

Rod Illesházyovcov pochádzal zo Žitného ostrova. Štefan Ilešházi, zakladateľ trenčianskej vetvy rodu získal Trenčiansky hrad v roku 1594 a s ním i titul hlavného a dedičného župana Trenčianskej stolice. Súčasne zastával hodnosť liptovského župana. Rod držal trenčianske panstvo a obe županské hodnosti až do roku 1834. Pochádzalo z neho osem dedičných a hlavných trenčianskych a liptovských županov. Illesházyovci boli známi ako mecenáši umenia a vzdelania. Slovenský polyhistor Matej Bell ich nazval “milovníkmi reči slovenskej” a dubnický farár Ján Baltazár Magin dedikoval Jozefovi Illesházymu, vtedajšej hlave rodu, svoju “Obranu” čiže Apológiu stavov Trenčianskej stolice. Illesházyovci boli príbuzenskými zväzkami spriaznení s viacerými najvýznamnejšími šľachtickými rodmi Uhorska, Rakúska, medzi inými napríklad Pálfiovcami, Esterháziovcami, Séčiovcami, Abensbergovcami a ďalšími. Posledný člen rodu Štefan Illesházy II. zomrel v roku 1838.

Vpád Turkov na Považie v roku 1663 inicioval posledné spevňovanie obrany hradu. Južné opevnenie bolo zosilnené barokovým hviezdicovým bastionovým prvkom, dokončeným v roku 1673, avšak ten sa nezachoval.

V roku 1663 umiestnil cisár v obave pred tureckým vpádom, ale aj pred útokmi uhorských protihabsburských povstalcov, v dolnej časti hradu stálu vojenskú 400 člennú nemeckú posádku na čele s veliteľom, grófom Ernestom Leopoldom Suysom. Od príchodu stálej posádky na hrad začal objekt citeľnejšie pustnúť. Vojaci začali v zime páliť krovy bašty, neskôr vykradli mlyn na mletie pušného prachu a spôsobili rôzne škody krádežami a ničením zariadenia. Celý obranný systém pri veži zastaral, preto roku 1673 začali stavať ďalšie predsunuté opevnenie smerom k Brezine. Pobyt nemeckej vojenskej posádky na hrade urýchlil odchod Ilešháziovcov a ich personálu z objektu. Načas sa usídlili v kúrii v Nemšovej, neskôr v kaštieli v Dubnici nad Váhom. Po požiari v roku 1790 hrad pustol a chátral, pretože jeho majitelia Illésházyovci uprednostnili bývanie v pohodlnejšom dubnickom kaštieli.

V druhej polovici 18. storočia sa postupne blížil smutný koniec Trenčianskeho hradu.  

      Zmenila sa aj silueta hradu - vysoké gotické strechy vymenili za horizontálne renesančné atiky s lastovičími chvostmi, ktoré boli typickým talianskym prvkom 16. storočia.

Hoci panovníčka Mária Terézia vydala roku 1779 príkaz na odsun vojenskej posádky z hradu a mesta, jej odchod sa uskutočnil až v roku 1783. Trenčiansky hrad definitívne stratil svoj vojenský význam a následne, v roku 1783 odišla i cisárska vojenská posádka Najväčšia pohroma postihla opustený Trenčiansky hrad 11. júna 1790, keď obrovský požiar  ktorý sa rozšíril vetrom z mesta a takmer zničil mesto, zasiahol devastujúcim spôsobom i hrad. V dôsledku politických zmien prestal mať hrad svoj pôvodný strategický význam a aj jeho majiteľ Ján Ilešházi prestal mať záujem o jeho ďalšiu údržbu.   Posledný člen slávneho rodu, Štefan II. Ilešházi predal v roku 1834 Trenčianske panstvo i s hradom nobilizovanému bankárovi grófovi Georgovi Sinovi. Posledná majiteľka, Iphigenia De Castris D´Harcourt darovala hrad mestu Trenčín v roku 1905, keď bol už v ruináh. V roku 1953 bol hrad vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.

 V polovici 19. storočia, ked si myšlienky pamiatkovej starostlivosti začali raziť cestu aj v Uhorsku, zakonzervovali poškodené objekty a zabezpečili ich tak pred dalším rozpadom. Prvé opravy schátralých ruín začali ešte v roku 1912, avšak systematická rekonštrukcia prebieha od roku 1956 dodnes.

Od konca 50-tych rokov minulého storočia sa na hrade uskutočňuje jeho komplexná obnova a konzervácia opevnenia. Rekonštrukcia hradu začala po roku 1945.

V marci 2003 sa zrútila časť západného opevnenia s hmotnosťou 1100 ton.

Obnovené objekty sa postupne využívajú na muzeálne účely a pre expozície.

V súčasnosti sú na hrade zrekonštruované 3 paláce, niekoľko bášt, hradný areál a časť opevnenia. V palácoch sú inštalované expozície, ktoré sú

prístupné návštevníkom počas celého roka.

Rekonštrukcia : jar 2008 -  Južné opevnenie s budovami koniarní a miest, kde bývalo služobníctvo a hlavný vstup do Barborinho paláca.

V priestoroch hradu účinkuje skupina NORMAN, cieľom ktorej je rekonštruovať v čo možno najautentickej podobe rytierske turnaje, tak ako sa s nimi bolo možné stretnúť vo Francií v prvej polovici 14.storočia a formou divadelno-šermiarsko-kaskadérskych vystúpení ich sprostredkovať súčasnému divákovi.

PREHLIADKA  HRADU :

Katov dom

Vidno ho už na najstaršej vedute Trenčína z roku 1580. Podľa ľudovej tradície bol v 17. storočí obydlím mestského kata a mestskou šatlavou. Pravdepodobnejšie je, že za svoj názov vďačí až romantickému 19. storočiu, keď tu vraj býval mestský dráb.

Je jediným zachovaným dokladom podoby stredovekého meštianskeho domu v Trenčíne. Renesančný, pôvodne zrejme gotický trojpodlažný objekt s dvojpriestorovou dispozíciou a drevenou obežnou pavlačou, stojí na Ulici Matúša Čáka pri prístupovej ceste na hrad. Dnes ho spravuje Trenčianske múzeum, ktoré v spodnej časti umiestnilo expozície „Právo a zákon v starom Trenčíne“ a „Zo starého Trenčína“. Horná časť slúži ako výstavná sieň.

  Areál Trenčianskeho hradu pozostáva z charakteristického súboru  hradných palácov s dominujúcou Matúšovou vežou, ku ktorej priliehajú reprezentačné gotické paláce – Ľudovítov, Zápoľských,  Barborin, a kaplnka.

1. Najstarším je Ľudovítov palác, z druhej polovice 14. storočia, ktorého stavba sa pripisuje synovi Karola Róberta Ľudovítovi, zvanému aj Svätý či Ľudovít Veľký, hneď vedľa najstaršej obytnej stavby na hrade - Matúšovej veže. V paláci je inštalovaná expozícia starých chladných a palných zbraní z l3. stor. - l9. stor. Nájdeme tu gotické meče, orientálne jatagány, jazdecké šable, palaše a halapartne, oštepy a kopije.. Z palných zbraní zaujmú kresadlové a perkusné pištole, lovecké zbrane, revolvery, pruské ihlovky a zadovky.

V prízemných priestoroch Ľudovítovho paláca Trenčianske múzeum v máji 2006 otvorilo ďalšiu časť expozície Rodovej galérie IIlesházyovcov a obrazy z Illesházyovských sídiel, ktorá obohatila túto unikátnu zbierku o ďalšie obrazy s biblickou tematikou, s námetmi gréckej mytológie, portréty kráľovskej rodiny Habsburgovcov, ako i portréty neznámych šľachticov. Zaujímavosťou sú dva evanjelické obrazy.

2.  Barborin palác s ranorenesančnými prvkami dal pre svoju druhú manželku Barboru Celskú postaviť cisár Žigmund Luxemburský okolo r. 1430.

Pri stavbe využili staršie parkanové opevnenie a vonkajšiu stenu Matúšovho paláca, ku ktorej pristavili ostatné kamenné steny. Na tejto možno vidieť pôvodné okná so zachovalými gotickými freskami z 13. storočia.
Prvá miestnosť, Rytierska sieň, je najväčšou miestnosťou na hrade. Sála mala v 16. storočí lunetovú klenbu, po ktorej sa zachovali už len stopy. Ďalšie miestnosti slúžili ako obytné priestory. Jedna z nich bola šatníkom a druhá spálňou kráľovnej Barbory. Schodmi a padacími dverami bola spálňa prepojená s podzemím. V podzemí boli umiestnené sklady vína a potravín a pravdepodobne i čierna kuchyňa.  Palác bol reprezentačnou budovou. V súčasnosti sa využíva na príležitostné výstavy a svadby.

3.  Najmladším palácom Trenčianskeho hradu je Palác Zápoľských. Dali ho postaviť v neskorogotickom slohu s prvkami rannej renesancie Štefan Zápoľský a manželka kňažná Hedviga Tešínska začiatkom 16. storočia.

Je v ňom na prvom a druhom poschodí  inštalovaná najhonosnejšia a najucelenejšia, historicky a umelecky mimoriadne zaujímavá expozícia rodovej galérie Illesházyovcov. Obsahuje takmer l00 olejomalieb z l6.-l9.storočia a obrazy Illesházyovských sídel. Táto trojpodlažná budova hostí od r. 1994 najrozsiahlejšiu expozíciu na Trenčianskom hrade. Illesházyovskú obrazovú zbierku Trenčianske múzeum získalo v rokoch 1942 – 1952. Obrazy boli zachránené doslova v hodine dvanástej. Odvtedy až do súčasnosti prebieha ich reštaurovanie, ktoré si vyžiadalo miliónové náklady a značné finančné prostriedky ešte budú potrebné. Najpodstatnejšia časť súboru však už je reštaurovaná a mohla byť preto predstavená verejnosti.

Expozícia je rozdelená do niekoľkých žánrových okruhov. Na prvom podlaží návštevník uvidí portréty príslušníkov Illesházyovského rodu a rodov spriaznených a spriatelených. Najstarší portrét, podobizeň krupinského kapitána, Jána Krušiča z Lipoglavy, je datovaná do roku 1580 - do obdobia renesancie. Veľkú pozornosť návštevníkov vzbudzuje i portrét “slovenskej svätice” Žofie Bošňákovej.

4. Na nádvorí dominuje i  delová bašta pristavaná ku kaplnke a zvyšky hospodárskych budov a mlyna, ktoré sa archeologicky zistili a v základoch vyznačili. Delovú baštu dal postaviť palatín Alexius Thurzo okolo r. 1540. Jej delá chránili mosty cez Váh a trenčiansku hornú tzv. "Vodnú" mestskú bránu s priľahlou časťou

mestského opevnenia. Ide teda o čisto účelový obranný objekt typu renesančného rondela. V priľahlej prístavbe spojenej s kaplnkou bol mlyn na pušný prach.

Dnes v týchto priestoroch pripravuje Trenčianske múzeum krátkodobejšie a príležitostné výstavy z rôznych oblastí výtvarného umenia. Spolu s priľahlým amfiteátrom slúžia i k poriadaniu rôznych kultúrnych podujatí k slávnostným príležitostiam, vystúpeniam folklórnych súborov či hudobných telies.

Barborin palác a Delová bašta slúžia ako priestor pre príležitostné výstavy. Interiér Barborinho paláca a delovej bašty má moderne rekonštruovaný klenbový systém.

5. Na hornom nádvorí hradu, neďaleko Matúšovej veže a v tesnej blízkosti Piatej brány sa nachádza tzv. Letná veža. Táto renesančná stavba slúžila údajne najmä ako miesto oddychu pre hradné panstvo.
 

Tu umiestnená stála expozícia je venovaná histórii benediktínskeho kláštora na Skalke, tradícii svätého Svorada a Benedikta, ale aj archeologickým nálezom, dokladajúcim slovanské i predslovanské osídlenie tejto lokality. v Letnej veži ja situovaná expozícia s názvom Dávna minulosť Skalky nad Váhom.

6. Na nádvorí sa zachovali základy predrománskeho karnera a pozostatky kruhovej rotundy, ktorá zanikla pravdepodobne začiatkom 15. storočia. Budovy v dolnej časti hradu charakterizovala predovšetkým obranná a hospodárska funkcia.

 Medzi Barborinym palácom, Matúšovou vežou a Piatou bránou boli v rokoch 1972 -1975 pri archeologickom výskume objavené základy predrománskej Rotundy. Tento nález nielen posunul datovanie počiatkov Trenčianskeho hradu, ale zaradil sa medzi najstaršie sakrálne objekty na našom území.

Ojedinelý štvorlístkový (štvorapsidový) pôdorys odlišuje trenčiansku Rotundu od všetkých doteraz známych centrálnych stavieb na Slovensku. Hrobovými nálezmi je Rotunda doložená do konca 11. storočia, ale pripúšťa sa možnosť, že ide o veľkomoravskú architektúru. Takmer totožný pôdorys nájdeme v moravských Mikulčiciach, kde je veľkomoravský horizont nesporný.

7.  Na nádvorí pred kaplnkou sa zachovala povestná Omarova studňa, ktorú však navzdory povesti začali hĺbiť Katzianerovi vojaci okolo roku 1557 a dokončili ju v rokoch 1564-70. Pôvodná hĺbka bola asi 72m, odvtedy sa rokmi postupne zahádzala rôznym materiálom a je v nej dažďová voda.

8. Návštevníkov zvlášť zaujme hladomorňa.

Juhovýchodnú valcovitú baštu zvanú aj "Kráľovská veža" dal v 15. storočí postaviť Žigmund Luxemburský, pôvodne ako vyhliadkovú vežu. Steny má hrubé 2,8m
Podľa neskoršej tradície začala slúžiť ako hradné väzenie a hladomorňa. Otvorom 45 x 45 cm je možné dostať sa do suterénu. (Je 9 m hlboký.) Nezachoval sa však žiaden dokument, že tu bol niekto umorený hladom, bol to skôr zastrašovací spôsob väzenia.

9. Matúšova veža

 Najstaršou stavbou obytného a obranného charakteru na Trenčianskom hrade je hlavná útočištná veža (bergfrid, donjon), tradične nazývaná Matúšova. Bola postavená koncom 11. storočia v románskom slohu a okolo roku 1270 ju obstavali tehlovým plášťom. Upravili ju v  gotickom duchu a sprístupnili novým schodišťom, ktoré koncom 13. storočia pristavali k staršej budove. Na Matúšovej veži je kvádrovanie zo 14. storočia.
V Matúšovej veži sú vystavené Erby majiteľov, držiteľov a kapitánov hradu
Podľa tradície na štvrtom poschodí veže má svoju pracovňu Matúš Čák Trenčiansky a tu sa i nachádza neveľká expozícia venovaná tejto kontroverznej postave našich dejín. Na jednotlivých poschodiach nájdeme vystavené terčovnice z 19. storočia a na stenách erby jednotlivých držiteľov a kapitánov Trenčianskeho hradu. Z najvyššieho poschodia veže je unikátny výhľad na veľkú časť Považia.

10. Hodinová veža  /Matejova veža/ : pochádza z 15.stor.Začiatkom 17.stor. ju nadstavali užším hranolom o dve poschodia

ZHRNUTIE:

Národná kultúrna pamiatka hrad Trenčín je súčasťou Trenčianskeho múzea. Jeho dejiny siahajú do 10.-11. storočia, pričom prvá písomná zmienka siaha do roku 1113. Bol súčasťou línie pohraničných opevnení uhorského štátu, pričom strážil dôležité brody na rieke Váh a karpatské priesmyky, cez ktoré prechádzali obchodné cesty, spájajúce oblasť severného Uhorska a stredoslovenských banských miest s Čechami, Moravou, Sliezskom a Poľskom. V ďalších storočiach sa stal sídlom pohraničného komitátu, kráľovskej a neskôr šľachtickej župy. Jeho najvýznamnejším obdobím je panovanie oligarchu Matúša Čaka - pána Váhu a Tatier. Ten ho stavebne zveľadil, najznámejšou časťou sa stala Matúšova veža. Koncom 15. storočia hrad získal Štefan Zápoľský, v roku 1527 ho však dobyl generál Katzainer. V ďalších rokoch bol obnovovaný a rozširovaný. Zviazaný bol najmä s rodom Illésházyovcov. V roku 1709 mesto aj hrad zachvátil a zničil požiar. V roku 1780 hrad znovu vyhorel a ako zrúcanina bol dominantou Trenčína až do polovice 20.-teho storočia, kedy sa začala rekonštrukcia. V polovici 19. storočia hrad začali konzervovať, od konca 50. rokov nášho storočia sa pamiatkovo obnovuje. Dnes je v ňom múzeum.  

 V súčasnosti sa hrad člení na Horný hrad, ktorého dominantou je Matúšova veža, ku ktorej priliehajú gotické paláce (Matúšov, Ľudovítov, Barborin a kaplnka). Ďalej potom Stredný hrad, ktorí začína tretou bránou a Dolný hrad, ktorému vládne Hodinová veža z 15. stor., Omarova studňa opradená povesťami o veľkej láske a renesančná Delová bašta

POVESŤ:

Podľa povestí vraj pod Matúšovou vežou je pochovaný slávny Matúš Čák Trenčiansky aj so svojím mečom a pokladmi. Do jeho hrobu vraj vedie tajomný vchod ovládaný prastarým mechanizmom. Podľa povesti majiteľ hradu a významný uhorský šľachtic Štefan Zápoľský raz z úspešného ťaženia proti Turkom medzi početnými zajatcami priviedol aj krásnu a vznešenú Turkyňu Fatimu, ktorú ako spoločníčku venoval manželke Hedvige.

Po krátkom čase zavítal k Zápoľskému paša Omar, Fatimin snúbenec, s početným sprievodom a množstvom darov, ktorými chcel svoju milú od Zápoľského vykúpiť. Ponúkal orientálne drahocennosti, ťavy aj otrokov, ale Štefana Zápoľského darmi neobmäkčil. Po dlhšom váhaní hradný pán Omarovi navrhol: ak dostane z hradnej skaly slzu vody, Fatima bude opäť jeho. Omar a jeho družina sa pustili do práce.

Viac ako štyri roky vo dne, v noci, v lete, v zime, hĺbili do vápencovej skaly studňu, až jedného dňa konečne narazili na vodu. Natešený Omar priniesol Zápoľskému pohár vody. Ten mu krásnu Fatimu podľa sľubu vydal, avšak ešte pred odchodom stihol Omar Zápoľskému povedať: „Tvoje srdce je tvrdšie ako táto skala.“ Keď Omar odvážal oslobodenú Fatimu na koni z hradu, zachytil sa jej závoj na šípovom kríku. Na tom mieste dodnes stojí najstarší hostinec v Trenčíne, nazývaný "Fatima", alebo v skorších časoch i "Závoj". Na základe tejto legendy sa studňa v Trenčianskom hrade nazýva Studňa lásky.

V skutočnosti sa s hĺbením studne začalo okolo roku 1557 –58, až za generála Katzianera a v prácach pokračoval Alexius Turzo a jeho následovníci. Studňu dokončili približne roku 1564 – 1570. Studňa má hĺbku 79,2 m, smerom zhora nadol sa mierne zužuje a na dne má bočnú chodbu na zbieranie vody v dĺžke 10 m.

 Zaujímavosti :

HRAD - bol sídlom Matúša Čáka Trenčianskeho (okolo 1260 – 1321), ktorý z neho urobil svoj sídelný hrad a centrum rozsiahlych dŕžav, tzv. „Matúšovej zeme“ alebo aj Terra Mathei. Tento, v tom čase najmocnejší uhorský magnát, ovládol takmer celé dnešné Slovensko a značnú časť Zadunajska. Patrilo mu takmer 50 hradov a niekoľko žúp. Zaberal nielen majetky svojich slabších šľachtických protivníkov, ale raboval i kráľovské domínium. Nešetril ani cirkevný majetok, čo mu dokonca až dvakrát vynieslo cirkevnú kliatbu a vyhlásenie interdiktu (zákazu výsluhy sviatostí) nad jeho majetkami. Razil vraj v Trenčíne i vlastné mince, žiadna sa však nenašla. A tak ide asi len o ohováranie jeho premnohých nepriateľov. Matúšova smrť 18. marca 1321 znamenala nielen okamžitý rozpad jeho „kráľovstva“, ale stala sa základom viacerých legiend a povestí. Pretože jeho hrob nikdy nikto nenašiel, stal sa obľúbeným cieľom rôznych romantikov, dobrodruhov, hľadačov pokladov i serióznych historikov. Povesť hovorí, že bol pochovaný v cínovej, striebornej a zlatej truhle s obrovskými pokladmi. Akosi podozrivo to však pripomína povesť o smrti „Biča božieho“, hunského kráľa Attilu. Trenčiansky hrad sa vrátil do majetku uhorskej koruny, čiže kráľa Karola.