Keď naši ugrofínski nevlastní bratia pred dávnymi vekmi dobyli našu drahú krajinu a rozdelili si ju, územie budúceho Tematína pripadlo istému hrdinskému bojovníkovi. A ten mal dcéru so zvláštnym menom Harmatka, čo znamená „kvapka rosy“ (a to už zaváňa romantikou). Tá bola krásna, milá, jazdila na koni a hádzala oštepom, dokonca rada lovila (zver). Teraz by sme povedali, že to bola emancipovaná ženská, pretože sama jazdievala do lesa na poľovačky. A dokonca ju čakala svadba s istým švárnym junákom s menom intelektuála, Bačom.
Asi už tušíte, že toto je príliš veľká idylka a dobre to nedopadne.
Máte pravdu.

Raz naša Kvapka rosy cválala na svojom koni svojich mongolských predkov a chcela preskočiť potok, ktorý bol po dažďoch hlbší než obvykle. Koník sa šmykol, spadol, jazdkyňa tiež… Pri páde narazila hlavou o kmeň stromu a upadla do bezvedomia a utopila sa.

Našli ju až neskoro večer a priniesli otcovi, nešťastnému ako nikdy, nehovoriac o Bačovi… Otec nakoniec rozhodol, že Harmatku pochovajú neďaleko na vrchu kopca. Nad jej čerstvým hrobom spálili bieleho koňa (tu sa ježia vlasy nielen Slobode zvierat) a všetci plakali nad stratou takej milej a krásnej osoby.

Bačo nie a nie na Harmatku zabudnúť. A aby jej bol nablízku, rozhodol sa s povolením jej otca, na mieste jej hrobu postaviť hrad (mohol si tam postaviť len dom, ale „keď už, tak už, nech to má štýl,“ povedal si). Hrad nazval optimisticky Temetöhely- Pohrebisko. Neskôr ho domáci poslovenčili na Tematín.

http://elibeli.favoriteam.sk/category/hrady-a-kastiele-povesti/hrad-beckov/