Kláštor SKALKA

Zrúcaniny opevneného kláštora z 13. storočia,  najstaršie pútnické miesto na Slovensku,

nachádza sa na ceste z Trenčína do Nemšovej.

Kláštor je otvorený len v letných mesiacoch, ale len do 17 hodiny.

Kostolík, kláštor a jaskyňa. Kostolík bol postavený v roku 1224 v gotickom slohu. V roku 1664 sa celý objekt dostáva pod správu jezuitov, ktorí ho zrekonštruovali a v roku 1717 znovu postavili kaplnku Sv. Andreja-Svorada a Beňadika s novou kupolou a vežou. V objekte kláštora sa nachádza vchod do pôvodnej jaskyne pustovníkov

V dobe bronzovej obsadzujú považský kraj silnejšie kmene a zaberajú miesto predtým obývané jednotlivými rodinami. Sú to zväčša skaly trenčianske a kopec nad dedinou Zamarovce, zvaný Skalka, kde sa usadzujú ľudia v hojnejšom počte.

         Vládca Poliakov Boleslav Chrabrý, sa po smrti Boleslava II. zmocnil Moravy a Slovenska a na čas bol i pánom Čiech. V Trenčíne na hrade bola usadená posádka poľského vojska, aby udržala kraj vo vernosti k Poľsku. V tej dobe žil na Skalke pri Trenčíne osamote učený muž, menom Svorad, ktorý prišiel z Nitry. Svorad zomrel v roku 1009 v Nitre, kam sa v nemoci uchýlil a tam na Zobore je pochovaný. Za svoj verný kresťanský život bol neskôr vyhlásený za svätého Andreja. Na jeho miesto sa presťahoval rehoľník Benedikt, aby v odlúčenosti od sveta a v tichu lesov pokračoval v začatom diele Svorada. Benedikt, ako aj jeho predchodca, boli u okolitého ľudu veľmi obľúbení pre svoju skromnosť a nábožnosť. Prichádzali ku nim ľudia zďaleka i zblízka o radu a slovo božie. Ľudia prinášali Benediktovi okrem potravín i peniaze, ktoré však Benedikt ďalej rozdával ľuďom postihnutým nešťastím. Zbojníkov na okolí peniaze lákali a predpokladali i nejaké poklady, neštítili sa Benedikta, meškajúceho na modlitby, zabiť. Pretože bol Benedikt medzi ľuďmi veľmi obľúbený, obávali sa zbojníci hnevu ľudu, preto odniesli za noci mŕtve telo k rieke Váh a z miesta, kde dnes stojí kostol ho vrhli do hlbín Váhu. Povesť hovorí, že telo Benedikta sa zachytilo neďaleko tohto miesta a ľudia ho po čase objavili. Za veľkého smútku ho odviezli do Nitry, k večnému odpočinku, kde je pochovaný v hrobke Sv. Andreja-Svorada. Rehoľník Benedikt, pre svoju nábožnosť a lásku k ľudu bol neskôr vyhlásený za svätého.

     Kostol a kláštor opátstva na Veľkej Skalke založil nitriansky biskup Jakub I. v roku 1224, na pamiatku mučeníctva Sv.Svorada-Andreja a Benedikta na tomto mieste. Pri jaskyni, kde bol zavraždený Sv. Beňadik dal vystavať kláštor a na skale, z ktorej bolo jeho telo zhodené do Váhu – kostol. Tu sa usadzuje rád Benediktínov.

Benediktíni mali svojich murárov, ktorí vybudovali cely pre mníchov, spoločnú jedáleň, kuchyňu, komory, remeselnícke dielne a iné hospodárske budovy. Dolu boli široké, obrábané polia, humná, rybníky, maštale.

 Predstaveným mníchov bol opát, ktorý rozhodoval o všetkom dianí v kláštore. Prvým z opátov na Skalke, ktorého meno poznáme, bol rehoľník Pavel.

Biskup Jakub sa dobre postaral o hospodársku stánku života kláštora: daroval mu dediny Uggezd (Újazd), Piecho, všetky polia, čo patrili k hradisku skalanskému (patril tam chotár zamarovský, istebnícky, lesy medzi Dolnou Súčou a Záblatím až po drietomský potok) ako aj polovicu polí hradiska Ľuborča (územie Kľúčového). Okrem toho každoročne :7 volov, 12 vykŕmených bravov, 40 oviec, dotácie v obilninách, víno a 200 zlatých.

Kráľ Béla IV. pripojil k opátstvu vr.1238 dedinu zvanú Geszte (dnešná Opatová). Rozkvetu kláštora sa pripisoval veľký význam – stal sa duchovným centrom Považia.

Mnísi vstávali ráno o piatej hodine. V kostolíku konali počas celého dňa predpísané bohoslužby. Po záverečnej modlitbe, okolo 19:00 hodiny sa ukladali na odpočinok. Vo svojom obvode mohli slobodne hlásať slovo božie, spovedať, udeľovať odpustky.

Rozvoj kláštora prerušil v r.1241 vpád Tatárov. Koncom júna sa ich severné hordy porazené českým kráľom Václavom I. valili cez Vlársky priesmyk do Uhorska. Ohňom a mečom pustošili dediny, mestá , ich vyčíňanie postihlo i kláštor. V r. 1300-1321 doľahla na život tunajšieho ľudu i kláštora tvrdá päsť Matúša Čáka.

V rokoch1321-1421, teda celých sto rokov už nik nevyrušoval tichý a bohabojný život rehoľníkov. Hlásali slovo božie, konali misie. V r.1421 prišli husitské vojny, ktorým sa nevyhla ani bohatá Skalka. Od r.1528 – 1545 bol majetok kláštora v rozličných rukách.

  Na Skalku v r.1665 prišli jezuiti (spoločnosť Ježišova ) a od tohto času nastáva jej nový duchovný rozkvet. S ich menom je spojená najslávnejšia doba Skalky. V r.1667 začali s obnovou kláštora a priľahlých budov, vystavali Kalváriu. Postupne zrekonštruovali Malú i Veľkú Skalku. Jezuiti boli šíriteľmi nového umeleckého slohu – baroka. Veľmi dôkladne sa venovali poľnohospodárstvu. V záhradách pestovali najkrajšie druhy ovocia, ktoré bolo vzácne a známe nielen na celom Považí ale aj za Moravou. V r.1713 vystavali pec na sušenie sliviek a iného ovocia. Mali aj škôlku na ovocné stromčeky. Za záhradami sa rozprestierali hory, kde chovali stáda najlepších oviec s veľmi kvalitnou vlnou. starali sa o rybníky, dokonca vybudovali pivnicu pre ľad. V r.1772 vykopali mnísi pred kláštorom studňu. 21.júla 1773 pápež Klement XIV. rehoľu jezuitov zrušil. Kláštor na Skalke tým stratil na význame a začal pustnúť. Dnes sú na miestach pôvodného kláštora  ruiny. Krátko po roku 1989 sa z iniciatívy miestnych obyvateľov začalo s obnovou kostola a kláštora. Práce pokračujú dodnes.V súčasnosti pokračujú rekonštrukčné práce v objektoch kláštora, ktorý bol zničený v 70. rokoch vandalmi. Spustošená bola kaplnka, nádvorie i jaskyňa. Dnes už možno v kaplnke slúžiť sv. omše s možnosťou navštívenia jaskyne.

Po stavebno – historickej stránke je kláštor jedinečnou pamiatkou napriek prestavbám a úpravám najmä v období baroka. Zachoval si však svoju dispozíciu a nezvyčajnosť spojenia architektúry a prírodných jaskynných útvarov.

Skalka je symbolom náboženského života našich predkov, národného povedomia Slovákov. Súčasne významnou kultúrno - historickou pamiatkou, ktorá bola, aj je vďačným námetom výtvarníkov a literátov. Dnes sa stále naliehavejšie hlási potreba zachovania tohto dedičstva pre budúce generácie.

Prečítaj si o Svoradovi : http://sk.wikipedia.org/wiki/Sv%C3%A4t%C3%BD_Svorad

Povesti a legendy

Život sv.Andreja - Svorada a sv.Beňadika

Najstaršou zachovanou legendou o živote našich svätcov je legenda "Život svätých pustovníkov Svorada-vyznavača a Benedikta-mučeníka" od päťkostolného biskupa Maurusa z pol.11.stor. Ako novic v zoborskom kláštore sv.Hypolita na vlastné oči videl mnícha Svorada a neskôr sa spriatelil s jeho učeníkom Beňadikom. Po niekoľkých rokoch sa už ako biskup dozvedel od nitrianskeho opáta Filipa o veľmi prísnej askéze pustovníka Svorada, o jeho smrti, o zázrakoch na jeho príhovor, ako aj o zavraždení Beňadika.

Biskup Maurus väčšiu časť legendy venuje sv.Svoradovi. poukazuje na jeho zvláštne mučeníctvo, neobyčajné sebazapieranie a trýznenie tela, na úžasnú skrúšenosť srdca. Keď sa tento muž utiahol do pustovníckej samoty na Skalke, na posilnenie svojho duchovného života často zachovával pôst. V čase veľkého 40 dňového pôstu sa uspokojil len so 40 orechmi. V tieto dni ako aj v iné, rovnako sa venoval modlitbám, bral do rúk sekeru a chodil pracovať do lesa. Raz, keď pri rúbaní dreva v hore zoslabnutý zamdlel, pristúpil k nemu krásny mládenec, na pohľad ako anjel, a naložiac ho na vozík, zaviezol ho do jeho jaskyne. Keď sa pustovník prebral z vytrženia, priznal sa svojmu učeníkovi Beňadikovi, čo zažil a prísahou o zaviazal, aby o tejto udalosti nikomu nepovedal, kým on nezomrie.

Po celodennej ťažkej robote (okrem modlitieb sa pustovníci venovali vyučovaniu okolitého ľudu, obrábaniu pôdy a klčovaniu lesa) ukladal sa Svorad na odpočinok do dubového vydlabaného kláta, ktorý ohradil tŕním. Okrem toho si dal na hlavu drevenú korunu, na ktorú zo štyroch strán zavesil ťažké kamene, takže keď sa ospalá hlava na ktorúkoľvek stranu naklonila, udrela sa o kameň a on sa hneď prebral.

Krátko pred smrťou sa znova utiahlo do zoborského kláštora. V posledných chvíľach života požiadal prítomných mníchov, aby ho – až skoná, nevyzliekli z rúcha, kým nepríde opát Filip. A vtedy sa ukázalo jeho mučeníctvo. Na vyzlečenom tele našli železnú reťaz hlboko vrastenú do mäsa. Keď ju chceli stiahnuť, silne bolo počuť zvuk praskajúcich rebier. Po smrti svojho učiteľa žil sv.Beňadik na Skalke ešte tri roky. V r.1033 ho prepadli zbojníci a žiadali peniaze. Keďže žiadne peniaze nenašli, vytiahli ho z jaskyne, zabili a mŕtve telo zhodili zo skaly do Váhu Odvtedy ľudia vídali veľkého orla sedávať na brehu akoby čosi pozoroval. Po roku vytiahli Beňadikovo telo z vody neporušené.Pltníci plaviaci sa po Váhu okolo Skalky uctievali sv.Beňadika ako svojho patróna a ochrancu.

V legende sa spomínajú zázraky, ktoré sa stali po smrti svätcov: raz zbojníci, ktorých tlupy obývali horské samoty, pobili sa tak, až jedného ťažko zranili. Keď zistili, že už nedýcha, odniesli ho do jaskyne, kde kedysi žili pustovníci a chceli ho tam pochovať. On sa však odrazu prebral a začal vstávať. Ostatní sa zľakli a utekali preč. Zbojník ich volal nazad a hovoril, že ho sv.Svorad vzkriesil k životu. Z jaskyne už neodišiel, žil tam ako pustovník.

Ďalší zázrak sa stal v Nitre. Obesili tam jedného zločinca, ktorý bol zázračne vyslobodený a sám prišiel potom za opátom Filipom, aby mu porozprával, čo sa stalo: keď bol odsúdený, vzýval meno pustovníka Andreja, a keď už ho dvíhali na šibenicu, on ho svojimi rukami pridržal. Keď sa všetci okolostojaci vrátili domov v domnienke, že je mŕtvy, on ho odviazal a prepustil.

ZDROJ :  http://www.skalkanadvahom.sk/index.php?strana=historia_obce